Láska je len slovo
Dnes som to zistila, môj kamarát sa do mňa zamiloval , môj najlepší kamarát. To neni možné, prečo? No začalo sa to keď som sa presťahovala s rodinou do nového mesta. Nechcela som sa sťahovať, veď som mala len trinásť rokov. Mala som svoju partiu. No jedného dňa mi rodičia oznámili: ,,Natália za pár mesiacov sa sťahujeme!“ Super bol som z toho úplne mimo. Keď už som sa lúčila s priateľmi tak to bolo najhoršie, sťahovala som sa od nich 150km ďaleko. Bože čo budem bez nich robiť?! Najprv to bolo ťažké, nová škola, noví učitelia, noví spolužiaci. Najhoršie na tom všetkom bolo že moji rodičia kúpili trojizbový byt a ja som musela mať izbu s mojím osem ročným bratom Oliverom. Rodičia si mali svoju spálničku a ja som sa musela tlačiť v jednej izbe s Oliverom. No strach
Prvý deň v škole bol fajn, všetci boli veľmi priateľskí, lenže za rok sa to ako keby zmenilo. Našla som si najlepšiu kamarátku Radku, teda aspoň som si myslela že je kamarátka. ,,Ale, ale pozrime sa na ňu. Nana tuším vie čo sú to malovátka!“ povedala Radka, keď sme sa ráno stretli pred školou. ,,Ahoj.“ ,,Takže si ma poslúchla a namalalovala si sa. Vidíš teraz si pekná!“ ,,Hej dík.“ ,,A ja? Ako dnes vyzerám?“ ,,Pekne ako vždy.“ ,,Heh ja viem.“ No čo k tomu dodať, moja najlepšia kamarátka bola obľúbená a vďaka nej aj ja, aspoň myslím. Lenže niekedy som sa cítila ako jej otrok. ,,Natália choď mi kúpiť vodu do automatu!“ ,,No a prečo nejdeš sama?“ ,,Nemám teraz čas! Choď!“ Ja neviem prečo som ju vždy poslúchla, možno preto lebo som sa bála, že prestanem byť obľúbená. Bol víkend a Radka prišla k nám. Moji rodičia aj s bratom boli u babky a tak u nás Radka aj spala. ,,No čo pôjdeme dnes na diskotéku?“ ,,Radka, ja nemôžem.“ ,,Máš štrnásť, prečo by si nemohla?!“ ,,Rodičia mi nedovolia!“ ,,Ale tvoji rodičia nie sú doma.“ ,,Ale…“ ,,Žiadne ale! No ukáž čo máš v skrini.“ ,,Špatné, nudné, fuj, to čo je ?!“ Takže otvorila môj šatník a po jednom z neho vyhadzovala veci. ,,To nemáš fakt niečo normálne?“ ,,Veď to sú pekné veci.“ ,,Moja to sa nosilo minulý rok, no tak na dnes ti niečo požičiam, vedela som, že ty nič slušné mať nebudeš, tak som si zobrala veci na vyše…a zajtra si kúpiš nové.“ ,,No dobre.“ Požičala mi čiernu minisukňu a k tomu bielu blúzku s dosť veľkým výstrihom, necítila som sa v tom dobre, ale Radke sa nedalo odporovať. ,,Namaľujem ťa, dobre?“ ,,Ja sa namaľujem aj sama.“ ,,Nie, pekne buď poslušná!“ ,,Prosím?“ ,,Sadni si!“ Zase som ju počúvla, sadla som si a Radka ma maľovala, vyzerala som asi na šestnásť. ,,No vidíš si pekná, ale priznajme si, na svoj vek máš dosť malé prsia. Čo keby si dáš vypchávky?“ ,,No ja neviem radšej nie, to je trápne.“ ,,Prestaň všetci to tak robia, ver mi!“ ,,Tak dobre.“ Naozaj to pomohlo. Vyrazili sme teda. Pri vchode stáli SBSkári. Ten klub bol až od šestnásky. No nebol problém sa tam dostať, vyzerala som predsa staršie. Chvalabohu si nepýtali občiansky, možno preto lebo Radku poznali. Bolo tam dosť ľudí, ten klub bol dosť obľúbený, boli tam aj chalani z našej školy. Blížili sa k nám. ,,Čaute baby, dáte si?“ Ponúkali nám vodku. ,,Nie, ja nechcem.“ ,,Daj si Nana, veď to vaši nezistia.“ ,,Radka, ale…“ ,,Prestaň s tým, len jeden!“ Dala som si, bolo to fakt odporné, ale chalani doniesli ďalšie. Vypila som tri poháriky, dokonca bez brzdy. Krútila sa mi hlava a po každom poháriku ma naplo. ,,Nana posledný dobre?!“ ,,Nechcem Radka.“ ,,Povedala som ti niečo!“ Už ma to prestalo baviť. Čo to má byť? Nemôže mi rozkazovať, nie som jej hračka. ,,Povedala som, že nechcem!“ ,,Natália, daj si!“ ,,Pusť ma!“ ,,Haha, ty malá soplanda.“ Povedala a začala ma pred všetkými ponižovať a nakoniec mi vybrala z podprsenky vypchávky. Úplne všetci sa začali smiať, niekto ma dokonca odfotil. Ochrankári si to všimli a išli za mnou, no ja som si rýchlo vzala veci a utekala som preč. Strašne lialo a ja som veľmi plakala. Vôbec som nevedela koľko môže byť hodín, ale typujem, že nejakých dvanásť. Najkratšia cesta k nám viedla cez taký lesík. Išla som teda tadiaľ. Najmenej dvadsať krát som sa potkla o padnuté halúzky, keď som už bola konečne doma, hodila som všetky veci na zem, s takou zlosťou som utekala do izby a spálila všetky fotky s Radkou a všetky ďalšie veci čo mi ju pripomínali som vyhodila. Bolo mi z nej zle, ale viac mi bolo zle zo seba. Bola som pekne naivná. Verila som jej, ale ona ma len využívala. Nechcela som tomu veriť. Celú noc som strávila v kúpeľni , lebo som skoro stále vracala. Neviem či z tej vodky alebo z toho poníženia. Myslela som si, že Radka je iná. Chcela aby som bola taká ako je ona. Neviem ako to bude v škole, vážne sa toho bojím. Povedali by ste, že šak ten rok to nejako zvládnem, lenže ja som na gymnáziu, čiže teoreticky už na strednej. Dúfam, že sa to všetko zlepší. Snáď sú aj normálni ľudia, čo ma budú mať radi takú aká som. Waw no super idem do školy a hneď sa mi deň začal blbo. Idem po chodníku blízko hlavnej cesty, príde mi smska tak sa zastavím a zrazu okolo prešlo auto, kedže včera lialo tak všade boli mláky, a ako naschvál ma samozrejme oprskalo. Tak prídem do školy celá mokrá a všetci sa na mňa pozerali, niečo si šepkali a smiali sa. Naozaj mi nebolo príjemne. Neskôr som si všetko uvedomila oni sa nesmejú na tom , že som mokrá, ale na každej skrinke bola prilepená fotka mňa a Radky, ktorá mi vyberá z podprsenky vypchávky, samozrejme Radke nebolo vidieť do tváre. To čo má znamenať? Pýtala som sa sama seba. ,,Natálka, Natálka vidíš čo sa stane, keď sa na mňa vykašleš?!“ prišla ku mne Radka. ,,Daj mi pokoj!“ ,,Ja ti mám dať pokoj? Pche! Bezo mňa si nikto, len a len obyčajná nula, chudera nič viac!“ Moje oči boli plné sĺz, snažila som sa neplakať. No nevydržala som to. ,,Pozrime sa ona plače. No neplačkaj Natálka!“ Hladkala ma po hlave ako keby som nejaký pes. Chytila som jej ruku a dala ju preč. ,,Nechytaj sa ma!“ Nejako som zo seba dostala. ,,Ja si môžem robiť čo chcem.“ ,,So mnou sa už zahrávať nebudeš.“ ,,Chceš byť chudera?“ ,,Jediná chudera si tu ty.“ Nič nepovedala, len mi vlepila facku, padla som na zem a všetci okolo sa začali smiať. Ja som plakala, premohla som sa a utekala som preč. Veľa deciek sa ma snažilo potknúť, hádzali do mňa papieriky, ťahali ma za vlasy, ale ja som utekala až na wécka. Bola som tam až do zazvonenia. Dúfala som , že na chodbe už nikto nebude. Lenže bolo tam ešte viacej ľudí, dokonca aj učitelia a riaditeľ. ,,Natália tak tu si, kde si bola?“ Prísnym hlasom na mňa prehovoril riaditeľ. ,,Na toalete.“ ,,Ako mi vysvetlíš tieto plagáty?“ ,,Ja neviem to tu bolo, keď som prišla do školy.“ ,,A kto to sem teda nalepil?“ ,,Ja naozaj neviem.“ ,,Voláme tvojich rodičov do školy!“ ,,Ale veď…“ ,,Povieš to všetko pred tvojimi rodičmi.“ Je to normálne, no toto veru nie je. Víjdem z toho ja tá najhoršia. ,,Utekajte na vyučovanie!“ ,,Skús povedať, že na tej fotke som aj ja tak ti spravím zo života peklo.“ Nič som neodpovedala, išla som rýchlo do svojej lavice. Za pár minút som stála v riaditeľni a predo mnou sedeli moji rodičia. ,,Pani Lokánová, na tomto plagáte je vaša dcéra v klube a v podnapitom stave.“ ,,Prosím? To nemyslíte vážne?!“ Zvolala moja mama. ,,To nie je pravda mami.“ ,,Natália toto si vyriešime doma, ďakujeme vám pán riaditeľ, odvezieme si teraz dcéru domov ak by ste to dovolili.“ ,,Nie je vôbec začo, samozrejme veľa šťastia.“ ,,Dovidenia.“ Cestou autom bolo úplne ticho. Mama ma potajomky sledovala v čelnom zrkadle a otec šoféroval. Bála som sa, naozaj bála, ale čoho? Veď som neurobila nič zlé. Iba som bola v bare od šestnásť, bez povolenia rodičov a bola som opitá. No tak v tom prípade mám dôvod sa báť. Keď sme zastavili pred bytovkou tak mi prišlo zle. Pomaly som išla po schodoch. Mama vybrala zo svojej kabelky kľúče a odomkla dvere. V byte bolo ticho, lebo Oliver bol ešte v škole. Sadli sme si do obývačky, mama s otcom na jednu sedačku a ja na druhú oproti ním. Otec sa mi nedokázal pozrieť ani do očí, mama len kývala hlavou a niečo si mrmlala. Celý ten rozhovor prešiel rýchlo. ,,Natália hrozne si nás sklamala, mysleli sme si, že sme ťa vychovali dobre, čo sme ti také spravili, keď nás tak trestáš?“ ,,Mami, ale veď…“ ,,Vieš, čo nechcem nič počuť! Robili sme pre teba všetko, chceli sme aby ste boli s Oliverom šťastní. A ty? Nám len starosti a problémy spôsobuješ.“ Mama už nebola taká podráždená, ale z jej hlasu bolo počuť bez nádej, triasol sa jej hlas. Ja som mala v očiach slzy a nemo som ju počúvala. Pár krát som sa pozrela na ocka, ale ten mi ani len jeden pohľad nevenoval. ,,Vnímaš ma vôbec?“ ,,Áno mami.“ ,,Čo mi na to povieš?“ ,,Veď si nechcela moje vysvetlenie počuť.“ ,,Nebuď drzá!“ ,,Mami, chceli ste pre mňa to najlepšie, jasné keď sme sa sťahovali, nikto sa ma nepýtal či sa chcem sťahovať? Nikto sa nezaujíma o moje problémy, nikto sa nepýta či som šťastná, nemám nikoho. Myslela som , že rodičia sa o svoje deti zaujímajú. Prečo keď mi nadávate tak myslíte len na tie veci napríklad: Všetko robíme za teba Natália, nikdy nám nepomôžeš a podobne. Nikdy si nespomeniete aj tie veci, keď ste boli obaja zaneprázdnení vašou prácou a ja som sa musela do večera starať o Olivera, keď navarím obed, keď Oliverovi pomáham s úlohami. Myslela som, že rodičia majú deti chváliť a nie im stále nadávať. Bola som si istá, že ste tí najlepší rodičia, ale vidím, že som sa splietla.“ Moji rodičia ma ani raz neprerušili, keď som hovorila tak som myslela, že mi mam dá facku, ale keď som hovorila tak sa na mňa pozerala a dokonca aj otec. Dosť sa nad tým zamýšľali. Pri posledných slovách mi tiekli po tvári potoky sĺz, ledva som to dopovedala, no zvládla som to. ,,Vypadni do izby!“ povedal otec. Ja som s plačom utekala do izby. Zabuchla som dvere a plakala do podušky, nech ma nepočujú. Prerušilo ma len silné buchnutie vchodových dverí. Pozrela som sa von oknom a videla som ako moji rodičia nastupujú do auta. Vybehla som z izby a chcela som ísť za nimi. Chytila som kľučku vchodových dvier, ale nešlo otvoriť, bolo zamknuté. Pomaly som padala na dlážku, ostala som tak ležať, neplakala som, ale mala som hroznú chuť. Cítila som sa ako nejaký odpad, odhodené dieťa, ktoré nemá rodičov, rodičov ktorí by ju objali, cítila som sa ako človek bez duše, ako nepotrebná hračka. Potom som išla do kúpeľne aby som si opláchla tvár, lenže keď som sa videla v zrkadle a skúsila sa usmiať, v mojom úsmeve bolo toľko faloše a v mojich očiach toľko sklamania no a v srdci veľmi veľa bolesti, nemohla som sa na seba ďalej pozerať. Zavrela som päsť pravej ruky a celou silou buchla do zrkadla, ktoré sa rozletelo a rozbilo sa na milión kúskov. Z mojej ruky začala tiecť krv, zachvátila ma panika, tak hrozne to bolelo, nie tak ako keď sa porežete nožíkom, ale ako keby máte v sebe zapichnutých desať ostrých nožov, rýchlo som zobrala uterák a pritlačila si to. Našla som obväz a obviazala si celú dlaň. Mohla byť jedna hodina a môj brat už mal byť doma, ale kde je? Neprichádzal. Sedela som pred vchodovými dvermi ako smutný psík, ktorý čaká na svojho pána. Tak som ja čakala svoju rodinu. Musí im na mne aspoň trošku záležať. Do ruky som zobrala mobil a vytočila som mamine číslo nezdvíhala mi, potom otcove tiež mi nezdvíhal. Bola som v koncoch. Začalo sa stmievať a ja stále som sedela pri dverách s nádejou, že keď sa otvoria dvere budeme zase tá šťastná rodina. Dvere sa neotvárali, moja tvár bola mokrá od sĺz, ktoré mi stále stekali po tvári. Čím viac som dúfala že sa vrátia, tak som plakala viac a viac. Obväz bol krvavý, ale mne to bolo jedno, chcela som mojich rodičov, môjho brata. Začalo mi škŕkať v bruchu, ale nešla som sa najesť, chcela som počkať na rodinu, vždy večeriavame spolu. Za pár minút bol náš byt plný tmy, bolo už neskoro. Bojím sa tmy, hrozne sa jej bojím, ale teraz mi bola tma ukradnutá. Zavierali sa mi oči, no ja som spať nemienila. Chcela som ich počkať, ale nakoniec som aj tak zaspala, ráno som sa zobudila sama, s krvavým obväzom a pred dverami, nič sa nezmenilo. Nebola ,to všetko len nočná mora, moji rodičia celú noc neprišli domov. Bolo pól siedmej, nachystala sa do školy, pohľadala som kľúče a vyrazila z domu. Celú cestu som sa pozerala do zeme, pár metrov od školy ma niekto chytil za rameno. Moja mama?…Moja mamička? Na mojej tvári sa znova objavil úsmev, otočím sa a tam.....? Tam…Stojí jeden chalan z našej triedy. ,,Vyzeráš ako chodiaca mŕtvola.“ ,,Aha.“ ,,Som Jakub, tvoj spolužiak, veď vieš.“ ,,Hej, ahoj.“ ,,Ahoj, no mrzí ma čo sa ti stalo v škole.“ ,,No dík.“ ,, Neboj sa to bude dobré, podľa mňa na to každý zabudne.“ ,,Aha no pochybujem.“ Vstúpili sme do školy a znova. Znova to peklo. Vysmievanie, posmechy, bolestivé slová, kopance do nôh, ťahanie za vlasy. ,,Prestaňte!“ Zakričal Jakub. Všetci na chvíľku prestali a zadívali sa na Jakuba, tiež som sa pozerala, no potom to začalo znova. Keď konečne skončila škola ponáhľala som sa domov. Verila som, že moji rodičia budú konečne doma. Pred našimi dverami som cítila vôňu jedla. Mamina varí? Rýchlo som otvorila dvere, pozrela sa do bytu, no on bol znova opustený, na stole bolo len jedlo, pre jedného, čiže pravdepodobne pre mňa. Črepy zo zrkadla boli upratané. Na písacom stolíku boli peniaze. Neverila som tomu, moji rodičia ma opustili. Behala som po byte a stále som dúfala , že tam niekde budú, no dokonca aj kufre boli preč. Môj život nemá cenu, veď ja nikoho nemám. Nikomu na mne nezáleží. Je to všetko len a len moja vina. Prečo som im hovorila také veci? Prečo som ich neobjala a nepovedala, že ma to všetko mrzí? Prečo som taká blbá? Prečo som sa vôbec narodila, keď všetkým len ubližujem.?! Nezaslúžim si žiť. Prečo mi tak moc chýba môj malý brat, prečo mi chýba otcov krik pri futbale dokonca mi chýbajú aj mamine slová že na niektoré veci som ešte malá…Prečo sa nedá vrátiť čas? Prosím ťa Bože daj mi silu, prosím. Zrazu zazvonil zvonček, utekala som k dverám, rýchlo otvorila. Vrátili sa! To teda nie, stál tam Jakub. ,,Ahoj, Nana, vieš ja som len tak rozmýšľal, žeby sme si mohli robiť úlohy spolu.“ No super, to čo si on teraz myslí, ja mám depresiu z toho že som sama a on ma bude otravovať aby som si s ním úlohy robila. Tak to vôbec. ,,Teraz nemám čas, tak čau!“ ,,Tak teda inokedy ,ahoj.“ Úžasné, fakt úžasné. Spravila som si úlohy sama. Osprchovala som sa a snažila sa nemyslieť na to zlé. Vzala som si ešte rodinnú fotku a išla spať. Sníval sa mi sen o rodičoch o Oliverkovi a niečo také, že sme boli znova všetci spolu na ockovej oslave, viac si nepamätám, no z tohto sna som sa zobudiť nechcela. Do školy som vstúpila znova so silným nádychom. Samozrejme klasika, ponižovanie a podobné veci. ,,Tak čo dnes?“ Prišiel za mnou Jakub. ,,Čo?“ ,,Šak tie úlohy?“ ,,Čo?“ ,,Veď si povedala, že nabudúce, vyzeráš dosť smutná, nepotrebuješ pomoc?“ ,,Ja? Vieš čo, staraj sa o seba, ja tvoju pomoc nepotrebujem!“ ,,Fajn!“ povedal a odišiel preč. V škole som to nejako vydržala. Doma zase nikto. Už tretí deň sama. Opäť som našla len jedlo na stole. Vedela som, že každý deň chodievajú domov, vzala som papier a začala písať.
,,Milá maminka, milý ocko, Oliverko, strašne ma všetko mrzí. Vráťte sa prosím domov, sľubujem, že sa polepším. Ľúbim vás! Vaša Natália.“
Ráno všetko rovnaké, stále bez nich. V škole klasika, keď som sa vrátila tak list ležal tak ako som ho nechala. Nikto tu dnes nebol, prešiel týždeň a ja som to už nezvládala, každý deň som niečo do pripisovala. No nič nezaberalo. Nevracali sa. Fakt už som bola v koncoch. ,,Oni sa vrátia, Natálka.“ Stále som si to hovorila. Už som nechcela ani do školy chodiť. Jeden deň sme mali v škole psychologičku. Hovorila nám dosť zaujímavé veci, naozaj ma to zaujalo. Domov som sa vôbec neponáhľala, nečakalo ma tam nič. Odomkla som dvere a počula som hluk. Prekročila som prach bytu a kľúče mi spadli z ruky. Moja mama stála v kuchyni a varila, ocko sedel za stolom a hral s Oliverom karty. Rozbehla som sa za mamou a plakala som. ,,Natálka, čo sa stalo? Niečo v škole?“ ,,Kde ste boli?“ ,,Preč?“ ,,Prečo ste ma nechali samú?“ ,,Chceli sme aby si si uvedomila, že bez nás by si neprežila, že deti rodičov potrebujú.“ ,,Uvedomujem si to, prisahám.“ Objala som ocka a do ucha mu pošepkala, že ma to všetko mrzí. Dokonca som objala Olivera a povedala mu, že ho moc ľúbim. V duchu som poďakovala Bohu. Moc som za všetko vďačná. Večer v posteli som rozmýšľala nad Jakubom, ako zle som sa k nemu zachovala. Veď on jediný mi chcel pomôcť a stál pri mne. On sa na mňa nevykašlal, to ja som sa vykašlala na neho. Hneď ako som prišla do školy som išla za ním. ,,Ahoj, Kubo.“ ,,Ahoj.“ ,,Vieš, mňa všetko mrzí, čo tak dnes u nás?“ ,,Nevadí, ja to chápem, len tak ľahko si u teba človek nezíska dôveru.“ ,,No veru nie, šak čuduješ sa?“ ,, Práveže nie, tak dneska?“ ,,Jasné, teším sa.“ Po škole sme vyrazili k nám. ,,Dobrý deň.“ ,,Ahojte.“ ,,Mami to je môj spolužiak Jakub, prišli sme si k nám robiť úlohy.“ ,,Dobre teda.“ Keď sme boli u mňa v izbe, vysvetlila som Kubovi moju situáciu, prečo som šikanovaná a aj to prečo som mala na ruke obväz. Kubo si u mňa získal dôveru dosť rýchlo. Chápal ma. Vždy s ním je zábava. O pár mesiacov, lepšie povedané o mesiac sa z nás stali najlepší kamaráti. ,, Bože ty kde si toľko bola?“ ,,Veď som nemohla nájsť tašku.“ ,,To nemyslíš vážne?“ ,,No fakt.“ ,,Veď máš veľkú tašku a ty ju nemôžeš nájsť? Ty si trdlo Nana.“ ,,Ja viem díky.“ ,,Nana sme pred školou, čiže nádych a výdych. Kuba fakt mrzelo, že ma šikanujú, snažil sa tomu aj nejako zabrániť, ale nedokázal to, no pomáhal mi veľmi. V triede sme sedeli spolu. ,,Inak Kubo dnes má prísť ten nový žiak a tá učiteľka nie?“ ,,Hej.“ Ten nový žiak prišiel päť minút pred zvonením. Sadol si do voľnej lavice a obzeral sa po triede. Naše pohľady sa stretli. Bol naozaj krásny, na prvej hodine sme mali dokonca aj novú učiteľku, išli sme do divadla. ,,Tak milí žiaci, chcela by som vo vašej škole spraviť muzikál. Takže teraz chcem aby si každý z vás vybral a nacvičil nejakú pesničku a zaspieval nám ju o týždeň. Každý bol zaskočení, ale čo sme mali robiť. Keď sme sa vrátili do školy tak sme sa s Kubom dohodli, že nacvičíme niečo spolu. Kubo hrá krásne na piane a ja no budem spievať. Súhlasil, po škole sme išli hneď k nemu. Ukázal mi pieseň, ktorú napísal. Čítala som ju.. Bola o záhadnom dievčati, ktoré cítilo len bolesť a sklamanie. Úplne som sa do tej piesne vžila. Kubo povedal, že mám talent. Jeho mamina nás pri každej skúške natáčala na videokameru. Dosť sme sa pri tom zabávali. Prišiel ten deň. Stáli sme na javisku v divadle a pred celou triedou. Učiteľka bola prekvapená, že sme tam obaja. Kubo začal hrať na piane a ja som prekonala svoj strach a začala som spievať. Moji spolužiaci na mňa pozerali s otvorenými ústami, učiteľka ostala v pomykove. Prečo? Veď ja neviem spievať. Skončili sme a oni začali tlieskať, všetci. Kubo ma objal a poklonili sme sa. ,,Natálka, poď sem!“ Volala ma učiteľka. ,,Veď ty krásne spievaš a tá pieseň, no krása.“ ,,Ďakujem, ale tú pieseň napísal Kubo.“ ,,Tak ihneď zavolaj aj jeho.“ ,,Chcem vás do muzikálu.“ ,,Pani učiteľka prepáčte, možno nabudúce, teraz mám toho naozaj veľa.“ Obaja sa na mňa pozreli. Kubo povedal to isté a učiteľka to pochopila. ,,Prečo nechceš hrať v muzikále ?“ ,, Kubko, ja neviem, nikdy som po tom netúžila, tak prečo zrazu teraz?“ ,, Možno by ťa prestali šikanovať, bola by si obľúbená.“ ,,Ja to nepotrebujem.“ Videla som ako sa k nám blíži z diaľky ten nový spolužiak, mimochodom volá sa Alex. ,,Ahoj, Nana že?“ ,,Ahoj hej.“ ,,Waw, ty máš úplne brutálny hlas!“ ,,Ďakujem.“ ,,Nepôjdeš so mnou na kofolu?“ ,,Rada.“ ,,Tak okolo pól piatej tu pred divadlom.“ ,,Dobre.“ ,,No tak kde som to skončil?“ Pokračoval Kubo. ,,On ma pozval von. To je sen. Chápeš mňa niekto pozval von.“ ,,Ja ťa volám von stále.“ ,,Ja viem, ale to je iné, vieš on sa mi páči. A ako moc.“ ,,Aha no OK.“ ,,Tak idem rýchlo domov ahoj.“ ,,Ahoj.“ Všetko som povedala mamine. Bola z toho nadšená. ,, A to je aký chlapec Nana?“ ,,To je nový spolužiak Alex.“ ,,Aha a je pekný?“ ,,Úplne krásny a ani nevieš ako.“ ,,Hehe tak ho niekedy doveď domov.“ ,,Veď uvidíme.“ ,,Jasné a Kubo, čo on nebude v tom muzikále? ,,Nie on nechce.“ ,,Aha no dobre.“ Išla som rýchlo k divadlu. Strašne som sa tešila, nevnímala som nič len som rozmýšľala aké to bude určite krásne. Možno mi to konečne víjde aj s láskou. ,,Čakáš dlho?“ ,,Nie, bývam tu neďaleko.“ ,,Aha to som nevedela.“ ,,Pôjdeme na zákusok?“ ,,Jasné môžeme.“ Bol to tak neopísateľný pocit, Alex bol strašne zlatý, kúpil mi zákusok a potom sme sa prechádzali po meste, nakoniec ma išiel odprevadiť domov, dal mi pusu takú malú , obyčajnú. Potom sa už len usmial a odišiel domov. Hneď ako odišiel som zavolala Kubovi. ,,Vieš aké to bolo fajnové, on mi dal pusu. Chápeš? Mne?“ „Som rád, že si šťastná, musím už končiť ahoj.“ ,,Ahoj.“ Bolo mi krásne, som zamilovaná, je to neopísateľný pocit. A ešte keď viem, že aj ja sa jemu páčim, Normálne sa teším zajtra do školy V škole som bola o pól hodinu pred zvonením a čakala Alexa. Keď konečne prišiel do triedy, tak ma ani len nepozdravil, bola som z toho smutná. On sa za mňa hanbí, teda za nás. Je medzi nami vôbec niečo? Alebo je u neho zvykom bozkávať dievča na prvom rande? ,,Čau.“ ,,Ahoj, Kubo Alex ma ani nepozdravil.“ ,,Ups, to fakt?“ ,,Hej.“ ,,Ale no Nana, možno si ťa nevšimol.“ ,,Kubo pozeral sa na mňa.“ ,,No tak neviem, ale neboj sa bude to dobré.“ ,,Myslíš?“ ,,Veď uvidíš po škole.“ ,,No veď áno.“ ,,A inak chcel som sa ťa spýtať či dnes pôjdeš von?“ ,,Neviem, veď ja ti ešte zavolám.“ ,,No fajn, aj keď pochybujem.“ ,,Prečo zase?“ ,,Šak určite pôjdeš s Alexom.“ ,,Ako zase? Bola som s ním len včera.“ ,,Veď dobre.“ ,,Čo ťa žere?“ ,,Ale nič.“ Čo mu zase je? Asi má nejaké problémy doma. No to by mi snáď povedal, porozprávam sa s ním neskôr. Po škole som čakala na Alexa, keď som ho zbadala tak bol s Radkou. Zobrala som sa a poberala sa preč. Za pár minút ma dobehol. ,,Ahoj Nana!“ ,,Stoj!“ ,,Čo chceš?“ ,,Čo ti je?“ ,,Len to, že som pre teba vzduch.“ ,,Prestaň nie si.“ ,,Skutočne?“ ,,Áno veď ťa ľúbim.“ ,,Hej? A prečo sa mi pritom nepozeráš do očí?“ ,,No prepáč.“ ,,Pôjdeme dnes von?“ ,,Dnes nie.“ ,,Prečo nie?“ ,,Už niečo mám.“ ,,A čo také?“ ,,Nemusím sa ti snáď so všetkým zverovať.“ ,,Fajn, idem už čau.“ Pobozkala som ho na líce a odišla preč. Cestou domov som ešte zavolala Kubovi. ,,Mal si pravdu je to v pohode.“ ,,No vidíš, vysvetlil ti to?“ ,,Hej, povedal mi, že ma ľúbi.“ ,,Super.“ ,,No von nejde.“ ,,Aha tak môžeme ísť my.“ ,,Nie, dnes sa mi nechce.“ ,,Jaj fájn čau!“
Mamina nás všetkých zavolala ku stolu. ,,Mami? Keď ti niekto hovorí, že ťa ľúbi má sa ti pozerať pritom do očí?“ ,,No to by sa teda mal.“ ,,Aha.“ ,,Prečo sa pýtaš, stalo sa niečo?“ ,,Nie ja len zo zvedavosti.“ Musela som zaklamať. Potom sa už riešili tie klasické veci, učty, špinavé prádlo, Oliver a otcova práca. Ja som rozmýšľala len nad Alexom, prečo sa mi nepozeral do očí? Nechápem to. Na ďalší deň som sa hneď pri príchode do školy spýtala to isté Jakuba. ,,Nana to by sa teda mal, inak to nemyslí úprimne.“ ,,Aha ok.“ ,,Prečo?“ ,,Len tak.“ ,,Nana, že sa ti nepozeral do očí.“ ,,Ale pozeral.“ ,,Neklam!“ ,,Fájn, nepozrel.“ ,,Hajzel.“ ,,Prestaň.“ ,,No to je aj tak teraz jedno, chcel som sa ťa vlastne opýtať, či by si po škole nešla k nám, chcem ti niečo ukázať, napísal som novú pesničku.“ ,,Super, jasné že pôjdem.“ Alex prišiel do triedy s Radkou, smiali sa spolu. Tak moc ma to vie vytočiť, ale nebudem si kaziť deň aj keď ani teraz nie je najdokonalejší. Po škole sme išli hneď ku Kubovi a začal mi hrať melódiu tej piesne, bola naozaj krásna, mala som pri nej zimomriavky. Keď ju začal hrať druhý krát, dal mi do ruky text a začal mi spievať jej slová.
„Nepoznám krajšiu osobu ako si ty, keď ťa vidím strácam dych. Môžeme byť len ja a ty, skrátka my. Nezaujímajú ma názory iných.“
Bola to naozaj krásna pesnička. Nevedela som , že Kubo vie dokonca aj spievať. ,,No čo na ňu hovoríš?“ ,,Je naozaj pekná, ja som nevedela, že vieš spievať.“ ,,Nikdy si sa o to nezaujímala.“ ,,To je pravda, prepáč, a vlastne o kom to je?“ ,,O jednom dievčati.“ ,,No super, to som nevedela a ďalej.“ ,,Som už do nej dlhšiu dobu zamilovaný.“ ,,Sme najlepší kamaráti, nemôžeš mi to povedať?“ ,,No nie.“ ,,Ale prečo? Poznám ju aspoň“ ,,Hej.“ ,,Z našej triedy?“ ,,No.“ Vymenovala som všetky baby z našej triedy a on mi na všetko povedal NIE. Normálne ma to štvalo. Počkať, ale, ale nepovedala som seba. Ó nie, môj kamarát, môj najlepší kamarát je do mňa zamilovaný. Ach jaj, dúfam , že je to len môj vnútorný pocit. Išla som domov a rozmýšľala som nad tým. Nemôžem to byť ja, to by sa ku mne správal určite inak. Aspoň myslím. Skrátka nemôže byť zamilovaný do mňa, to by sa v tom prípade všetko zmenilo. Na druhý deň sme šli s Kubom do parku, bol piatok tak sme sa nemuseli nikam ponáhľať. Sedeli sme na lavičke a rozprávali sa. Naraz som zbadala oproti nám zaľúbený pár. Stále sa zastavovali a bozkávali sa. Čím bližšie boli, tak tým viac som ich začala spoznávať. No až keď boli úplne blízko uvedomila som si, že je to Radka a Alex, všimli si nás tiež tak v tom momente sa ich ruky pustili. Bol tam môj Alex. Postavila som sa z lavičky a do tváre som mu zahučala, že je obyčajný chudák. ,,Nana ja chcel som ti to povedať, ale…“ ,,Ale nedokázal si to, lebo si iba chudák.“ ,,No možno, ale nechcel som aby to dopadlo takto.“ ,,A ako si si to predstavoval?“ ,,Ja neviem, že si nájdeš iného.“ ,,Ja nie som ty.“ ,,Nana prepáč, ale je to tak, mňa majú ľudia radi, to ty si pre všetkých len chudera.“ ,,Rozplakala som sa a utekala niekam preč. Zastavila som sa v jednej uličke. Kubo prišiel za mnou, objal ma a utrel mi slzy. Nikdy som si nevšimla jeho oči tak detailne. Mal ich také zvláštne, také krásne zelené. Vyčarovalo z nich niečo, čo som si nikdy pred tým nevšimla, ja ani sama neviem čo to bolo. Odprevadil ma domov so slovami ,,Neboj všetko bude super, som s tebou.“ Na večer mi nebolo dobre, stále mi bolo do plaču, tak som Kuba zavolala pred môj činžiak. Sedeli sme na lavičke a pozerali sme sa na hviezdy. Bola zima, ale ako keby sme to nevnímali. Naše ruky boli blízko pri sebe, ale nedotýkali sa. Položila som si na neho hlavu. A on mi ukázal na jedno miesto na nebi. ,,Vidíš tam si ty a tam som ja, no a ďalšie hviezdy, ale raz tam budeme len my dvaja.“ Bolo to tak krásne. Ja, ja som sa cítila ako nikdy pred tým. Mne bolo naozaj krásne, zabudla som na všetko zlé. Vedela som, že mi je s ním krásne, bolo to iné ako včera alebo predvčerom alebo kedykoľvek pred tým. Bolo to ako keby začíname úplne od začiatku. Musela som už ísť domov, rozlúčili sme sa veľkým objatím. Kráčala som hore schodmi, ako keby mi každý schod hovoril niečo iné ,,Ľúbiš ho.“ ,,Len kamarát.“. Doma som sa rýchlo osprchovala a išla som na počítač. Písali sme si s Kubom a dostali sme sa k téme o tej babe, čo sa mu páči. ,,No čo nové s tou záhadnou dievčinou?“ ,,Nič.“ ,,Akože nič? Neboli ste spolu vonku?“ ,,Boli.“ ,,A?“ ,,Nič.“ ,,Skús jej prezvoniť.“ ,,Prečo?“ ,,Znamená to, že na ňu myslíš a keď aj ona na teba tak odzvoní.“ ,,Myslíš:“ ,,Určite.“ Som rada, že mu môžem pomôcť. Mala som na stolíku mobil, ktorý sa zrazu rozsvietil a na displeji bolo KUBKO. Začali mi tiecť slzy, lebo som bola naozaj šťastná. Samozrejme som odzvonila. ,,Odzvonila.“ ,,Ja viem.“ ,,Aký som rád.“ ,,Aj ja som.“ Stále som sa trápila, že ma žiadny chalan nedokáže úprimne ľúbiť. Celý čas som toho pravého chalana mala pred sebou. Stále som ho ignorovala, tri roky bol so mnou v triede. Ešte keď som mu hovorila o Alexovi, tak to ho asi muselo dosť bolieť, ale on sa nevzdal. Už viem, že z naozajstného priateľstva môže vzniknúť pravá láska. ,,Mami, vieš ja som zistila že ľúbim Kuba a nie Alexa.“ ,,Skutočne, no to ma mrzí.“ ,,Nemá čo.“ ,,Ako to?“ ,,Pretože aj Kubo ľúbi mňa.“ ,,Jej to je potom krásne.“ ,,Ja som teraz naozaj šťastná.“ ,,Tak to ma teší.“ Viem, že Kuba ľúbim. Pretože ani k Andrejovi som necítila, to čo cítim ku Kubovi. Pretože v poslednej dobe, keď som stretávala Kuba som mala iba úsmev na perách. Je krásny pocit, keď vieme, že nás niekto ľúbi. Môžeme byť s ním. Láska je to najkrajšie, čo nás môže v živote stretnúť. Veľa ľudí je nešťastne zaľúbených. Sú lásky, ktoré končia rozchodom alebo smrťou. Nezaujíma ma ako skončí ta naša. Budem si naplno užívať každú chvíľu s ním, pretože viem, že jedine Kubo ma môže ľúbiť takú aká som. To si na ňom neskutočne vážim. Ani vo sne by ma nenapadlo, že on môže byť tým chlapcom pre mňa. Tak neskutočne sa teším na zajtra, keď ho budem môcť objať, tak ako nikdy pred tým. Neviem ako zaspím. Je to smiešne, ale teraz som skutočne zamilovaná. Na ďalší deň asi o piatej večer mi zazvonil telefón. ,,Ahoj, tak čo pôjdeš von?“ ,,Kubo jasné, kedy?“ ,, Za nejakých dvadsať minút som pred tvojou bytovkou.“ ,,Super.“ Rýchlo som ešte musela upratať Monopoly, čo sme s Oliverom hrali. ,,Ty už nehráš?“ ,,Idem von.“ Smutne povedal môj mladší brat. ,,Ale Oliverko, sľubujem, že keď sa večer vrátim a ty ešte nebudeš spinkať, tak si zahráme znova, dobre?“ ,,Super.“ Za presne dvadsať minút zazvonil zvonček a ja som utekala dole, otvorila dvere a stála zoči-voči Kubovi, myslím, že ani jeden nevedel, čo má spraviť, objal ma a povedal že vyzerám dobre. ,,Kam ideme?“ ,,Kam chceš, povedz sama.“ ,,Mohli by sme sa ísť niekam prejsť.“ ,,Jasné.“ Prechádzali sme sa, naše ruky boli opäť veľmi blízko seba, no tento krát mi ju pevne chytil a nepustil. Prišli sme na jedno pokosené pole, sadli sme si a pokračovali v našej téme. ,,Koľko som na teba čakal a teraz ťa konečne mám.“ ,,Prečo si mi to nepovedal skôr?“ ,,Čakal som na vhodnú príležitosť.“ ,,Aha.“ ,,Aj teraz je vhodná na to aby som ti povedal, že ťa ľúbim.“ ,,Aj ja teba.“ ,,Ja nemám problém pozerať sa ti do oči, preto že to čo k tebe cítim je úprimné.“ ,,Ďakujem.“ Ľahli sme si a Kubo mi vtisol na pery bozk, nie obyčajný, ale krásny, dlhý a úprimný. Bol to úplne neopísateľný pocit. Váľali sme sa po tom poly, bolo mi jedno, že mám trávu všade. Začalo sa stmievať, na nebi sa začali objavovať prvé hviezdy. Chvíľku sme sa na ne dívali a potom sme sa pomaly ruka v ruke vracali k môjmu domu. Ešte sme boli pár minút pred domom. Prišla som asi o pól desiatej. ,,No čo ako bolo?“ spýtal sa ma ocko, hneď ako som vošla do bytu. ,,Výborne.“ ,,Íha, super.“ Pridala sa mamina. Rýchlo som išla do sprchy, vstúpila som do izby, kde som videla môjho brata ako sedí na posteli a v ruke drží svojho obľúbeného plyšového hrocha. ,,Kde si toľko bola?“ ,,Ale Oliverko, vonku som bola.“ ,,Ty si na mňa zabudla.“ ,,Nezabudla.“ ,,Tak si poďme teda zahrať.“ ,,Už nie, je veľa hodín.“ ,,Povedala si, že keď budem hore tak si zahráme.“ ,,Ja viem.“ ,,No, a ja som stále hore.“ ,,Oliverko sľubujem, že zajtra si zahráme.“ ,,Sľubuješ?“ ,,Áno.“ ,,Tak dobre, dobrú noc.“ ,,Dobrú aj tebe.“ ,,Nana?“ ,,Áno?“ ,,Mám ťa rád.“ ,,Veď vieš, že aj ja teba.“ To mi ešte nikdy môj brat nepovedal, znelo to tak pekne. Chcem mu venovať viacej času. Musím ho niekedy zobrať von. ,,Nana…Natálka vstávaj.“ ,,Oliverko, čo sa deje?“ ,,Mamina s ocinom išli babke a hovorili, že ma máš na starosti.“ ,,No ok.“ ,,Tak vstávaj.“ ,,Vstávam a raňajkoval si?“ ,,Áno.“ ,,A obed je navarený?“ ,,Mamina veď včera varila.“ ,,Veď hej, tak čo chceš robiť?“ ,,Sľúbila si mi to Monopoly.“ ,,No dobre, tak to nachystaj.“ ,,Lenže ja chcem ísť von.“ ,,Načo von?“ ,,Je vietor, chcem ísť púšťať šarkana.“ ,,No dobre, tak sa teplo obleč a počkaj ma na chodbe.“ ,,Kam ideš?“ ,,Obliecť sa musím aj ja, nepôjdem v pyžame.“ ,,Dobre zavolaj aj Kuba.“ ,,OK..ako chceš.“ Zavolal som teda Kubovi a on súhlasil, stretli sme sa na tom poly, kde sme boli včera. Potešilo ma že Oliverko má rád Kuba, možno preto lebo vždy sa spolu hrávali. Teraz sme sa s Kubom len pozerali ako si Oliver púšťa svojho silného šarkana. Zaujímavý pohľad to bol. ,,Nana, poďme už domov.“ ,,Prečo, už ťa to nebaví?“ ,,Nie, ale som hladný.“ ,,Dobre teda poďme, Kubo ideš s nami?“ ,,Jasné.“ Išli sme a ja s Kubom sme sa držali za ruky a Oliverko bol na Kubových ramenách. Kubo sa naobedoval s nami a nakoniec sme si zahrali aj to monopoly.
Prešli dva mesiace, čo sme s Kubom spolu. Dnes máme výročie a Kubo k nám ide spať. Mamina to dovolí, verí mi a som rada, že mám u nej dôveru. ,,Kubo ako sa majú rodičia?“ Vyzvedal otec pri večeri. Myslím, že všetci otcovia sú taký, vyzerá to vždy ako v nejakej vyšetrovacej miestnosti. Bolo mi to smiešne, ale nesmiala som sa, bolo by to asi dosť nevhodné. Asi aj Kubo sa cítil trápne, no odpovedal na každú otázku. Potom sme sa zdvihli, poďakovali za večeru a odišli do mojej izby. ,,Vieš Nana, musím ti niečo povedať?“ ,,Stalo sa niečo?“ ,,Mama sa chce sťahovať za otcom.“ ,,To nemyslíš vážne?!“ ,,No práveže myslím, už to je stopercentné, máme aj kúpený byt.“ ,,To je hrozné.“ ,,Za mesiac sa sťahujeme?“ ,,Mesiac?“ ,,Áno, mesiac.“ ,,Nedá sa to zmeniť? Nemôžete tu ostať?“ ,,Rád by som, no moja mama je tvrdohlavá.“ ,,Je to moc ďaleko?“ ,,Nejako 96km.“ ,,Ach jaj.“ Rozplakala som sa a chcela som zastaviť čas. Strácam ho. Ako to bez neho vydržím? Dohodli sme sa, že ten posledný mesiac si užijeme. Dni do jeho odchodu sa blížili, pomáhala som im baliť veci, keď vypratával jednu polička, vypadla odtiaľ strieborná retiazka s krížikom. ,,Toto mi dal kedysi môj dedko, chcem aby si si to zobrala.“ ,,Ďakujem, je krásna.“
A je to tu, ten deň, ten hnusný deň. ,,Prišla som sa rozlúčiť.“ ,,Neboj sa ja sa vrátim.“ ,,Ja viem, ale kedy.“ ,,Za dva týždne ťa prídem pozrieť.“ ,,Čo budem bez teba robiť?“ ,,Neboj sa zvládneš to, no nedovoľ aby ťa znova šikanovali.“ ,,Ale to sa nedá.“ ,,Dá, chcem ti dať ešte toto Cédečko.“ ,,Čo je na ňom?“ ,,Naše fotky, pesničky čo sme zložili.“ ,,Ďakujem.“ ,,Ľúbim ťa.“ ,,Aj ja teba.“ Strašne som sa rozplakala nedalo sa to zastaviť. Chcela som ísť s ním, bolo mi jedno kam, ale chcela som byť s ním. Bolo to najbolestivejšie lúčenie v mojom živote. Naposledy ma pobozkal a chytil za ruku, no potom nastúpil do auta a vzďaľoval sa čoraz viac. Neskôr sa už úplne stratil v diaľke. Utekala som domov, pustila si cédečko, ktoré mi dal, pozerala naše fotky, počúvala naše piesne. Plakala som, počula som malé kroky, zrazu ma chytila niečia ruka za rameno. ,,Natálka, neboj sa, on sa ti znova vráti a pôjdeme púšťať znova šarkana.“ Zasmiala som sa a objala Olivera, dokonca aj v jeho malých očkách bol vidieť smútok. Museli sme čakať až dva týždne, nemôže byť už nič horšie. Do školy som znova kráčala so strachom. ,,Kde máš svojho Kubka?“ ,,Opustil ťa ako každý?!“ ,,Znova si len nula.“ Bolo to také ťažké, počúvať tie slová, počítala som dni kedy s ním konečne budem. Nemohla som sa ho dočkať, jasné volávali sme si, písali si, ale mne to nestačilo chcela som byť s ním.
,,Nana, poď mi prosím ťa pomôcť.“ Kričala mamina z kuchyne. ,, Idem.“ ,,Zajtra príde Kubo, že?“ ,,Hej.“ ,,Tak sa s ním dohodni, že nech ostane celý víkend.“ ,,Dobre super, ďakujem.“ Hneď som mu zavolala a samozrejme sa aj on potešil bude to úplne super. Tak moc sa teším. Pomohla som mamine spraviť večeru a išla si ľahnúť. Stále som rozmýšľala nad zajtrajškom. Nemohla som ani zaspať, spala som možno dve hodiny. Ráno som bola už o siedmej ráno oblečená a čakala som iba do deviatej kým Kubko nepríde. Nachystala som rodine raňajky. Ocko vyšiel zo spálne a prekvapene sa na mňa pozeral. ,,Natálka? Stalo sa niečo?“ ,,Nie, prečo ocko?“ ,,Raňajky.“ ,,Aha, to je vďaka za to, že ste na mňa taký dobrý.“ ,,Alebo kvôli tomu, že príde Kubo?“ ,,Ale nie oci, kvôli tomu nie.“ ,,No dobre a kedy má prísť?“ ,,O deviatej.“ ,,Dobre tak cestou sa zastavte v obchode.“ ,,Jasné.“ ,,Už by si mala ísť, nie?“ ,,No fakt, tak ahoj.“ ,,Nana peniaze.“ ,,Jasné, jasné.“ Ponáhľala som sa na stanicu, už tam bolo dosť autobusov, no Kuba som nikde nevidela, zrazu jeden autobus odišiel a za ním stál Kubo. Rozbehla som sa za ním a tak hrozne som ho objala. ,,Tak rada ťa vidím.“ ,,Aj ja teba, ani nevieš ako moc som sa tešil.“ ,,Ale viem, konečne spolu.“ ,,Konečne, tento víkend bude super.“ ,,Jasné, no ešte musím ísť do obchodu.“ ,,Dobre.“ ,,A inak ako je v novom meste?“ ,,No dá sa aj škola je v pohode.“ ,,Tak to je super, ja chcem tiež už odtiaľto vypadnúť.“ ,,Tak prečo to nepovieš rodičom?“ ,,Načo? Aj tak ma na tú školu nevezmú.“ ,,Na tú umeleckú?“ ,,Hej.“ ,,No inak my máme na budúci Piatok voľno, tak by som mohol prísť.“ ,,Jasné, to bude super.“ ,,Veď to sa ešte dohodneme.“ ,,Jasné, ja to vybavím u rodičov.“ Prišli sme k nám a všetci už boli hore, privítali sa s Kubom a Oliverko sa s ním chcel hneď hrať. ,,Mami, že môže prísť Kubo aj na ďalší týždeň?“ ,,Samozrejme.“ ,,Hovorila som ti.“ Kubo sa poďakoval a potom sa zase začali vypytovať, ja som ich len počúvala, tento krát to už nevyzeralo ako vyšetrovanie, ale ako priateľský alebo rodinný rozhovor, to ma tešilo najviac, Kubova rodina ako keby patrila už do našej. V ten deň sme išli ešte von. Samozrejme s Oliverkom púšťať šarkana na naše pole, neskôr sme boli vonku len ja a Kubo. ,,Som tak rád, že ťa znova vidím.“ ,,Aj ja hrozne moc.“ ,,Inak vieš ten umelecký gympel, podľa mňa to nie je zlý nápad.“ ,,No ja na to nemám.“ ,,Veď si to ani nevyskúšala.“ ,,Ja viem, ale…skrátka nechcem.“ ,,Chceš, len sa bojíš.“ ,,No asi tak.“ ,,Ja to chápem.“ ,,Ďakujem.“ ,,No aj tak by si to mala vyskúšať.“ ,,Prestaň!“ ,,Už som ticho.“ ,,A čo je nové doma?“ ,,Mamina je asi tehotná.“ ,,Super, tak už nebudeš jedináčik.“ ,,No veru nie.“
Nastal večer a my sme šli spať, zaspali sme dosť rýchlo. Ráno som zase nachystala raňajky. Rodičia ma samozrejme pochválili. Kubo už odchádza domov. ,,Tak ďakujem, že som mohol prísť.“ ,,Kubko, vieš že u nás máš vždy dvere otvorené, pozdravuj doma.“ ,,Ďakujem, dovidenia.“ Na stanicu sme sa vôbec ponáhľať nechceli, no čas sa nám krátil a on musel ísť. Pobozkal ma a odišiel. Znova tá bolesť, je to také nespravodlivé, ale som rada, že som s ním mohla byť a veď už ani nie za týždeň budeme znova spolu. V škole, no čo vám poviem, nič sa nezmenilo, znova šikana, lenže mne už to bolo akoby jedno, zvykla som si na to. Odsedela som si to tam a tešila sa domov. ,,Nana, zahráš si so mnou karty?“ ,,Oliverko, keď si dopíšem úlohy.“ ,,Dobre, ale aj ja mám úlohy.“ ,,Tak si ich choď napísať.“ ,,A pomôžeš mi?“ ,,Áno.“ ,,Oni sú, ale ťažké.“ ,,Neboj, zvládneme to.“ Oliver je už taký veľký, pamätám si ako ho mamina priniesla z nemocnice a ako som sa na neho stále pozerala alebo keď mu rástli zúbky a stále plakal. My sme iný ako ostatný súrodenci, nebijeme sa, nehádame, nenadávame si. My sa máme skrátka radi.
Týždeň tak rýchlo prešiel. Mňa to len tešilo. ,,Som rada, že si tu.“ ,,Aj ja hrozne, kam pôjdeme?“ ,,Neviem kam chceš.“ ,,Mám nový foťák, tak sa poďme niekam fotiť.“ ,,Jasné aspoň bude zábava.“ Kubo si k nám zaniesol veci a potom sme išli von hľadať miesto, kde by sme sa odfotili. ,,Ideme na naše pole?“ ,,Môžeme.“ ,,Nana pozri tam sú nejaké koľajnice.“ ,,Vidím.“ ,,Ja som videl také pekné fotky na koľajniciach.“ ,,No na týchto chodí vlak.“ ,,Ja viem, len pár fotiek.“ ,,No dobre.“ ,,Neboj sa.“ No bála som sa a dosť, ale mal pravdu tie fotky boli naozaj krásne. Stáli sme na koľajniciach a prezerali si fotky. Niečo odpútalo môj pohľad, bol to semafór. Nesvietil na červeno, ale zeleno. Moje srdce ako keby sa v tej chvíli zastavilo, zľakla som sa a stála som. ,,Kubo ide vlak.“ ,,Prosím?“ ..Pôjde tadiaľto vlak.“ ,,Poďme rýchlo preč.“ Ja už som bola mimo koľajníc, ale Kubo tam stál. ,,Kubo poď rýchlo.“ ,,Chytaj foťák.“ ,,Kubo rýchlo!!!!“ ,,Natálka.....“ ,,Poď už.“ ,,Nejde to.“ ,,Prestaň nie je to smiešne.“ ,,Zasekol som sa.“ S rúk mi spadol foťák. Jeho noha bola skutočne zakliesnená medzi dvoma drevami. Utekala som za ním, chcela som mu pomôcť. Strašne sa mi triasli ruky, bála som sa. Kubo ma zrazu pohladil po tvári. V diaľke som zbadala vlak. ,,Kubo nie.“ ,,Milujem ťa.“ Pobozkal ma na čelo a súril ma preč z koľají. Spadla som a v tej chvíli ako keby sa zastavil čas. Pozerali sme sa na seba. V jeho očiach bol hrozný strach, plakal. Vedel, že sa blíži jeho koniec. Kričala som, hrozne som kričala, nikto ma však nepočul. Vlak bol už hrozne blízko, videla som ako Kubo pomaly zaviera oči. Vlak trúbil, ten nechutný zvuk som počula čím ďalej tým hlasnejšie. Otočila som sa preč, za pár sekúnd som počula len silný náraz a praskot. Nechcela som otvoriť oči, bála som sa ich otvoriť. Určite sa mu podarilo újsť, beznádejne mi hralo v hlave. Teraz sa mnou príde a silno objíme, no márne. Otvorila som oči a Kubo už predo mnou nebol. Všimla som si len na svojom oblečení krv. Postavila som sa a.....Kubo bol na niekoľko kúskov. Nedokázala som sa na to pozerať, nedá sa ten pocit ani opísať. Nejaká neznáma teta, ktorá išla okolo zavolala pomoc. Ďalej si už nepamätám, pretože som omdlela. Prebudila som sa až doma a nado mnou sedela mama a otec ju držal za ruku. ,,Mami? Kde, kde je Kubo?“ Pohladila ma po tvári a rozplakala sa. ,,Zlatíčko to bude všetko v poriadku, už mu je dobre.“ ,,Nie, nie je, on.....Nie!!“ ,,Natálka..“ ,,Nie.. Kde je?“ Kubko je mŕtvi, už nikdy, už nikdy ma nepobozká, nikdy ma nechytí za ruku. Jeho posledné slová ,,Milujem ťa“. To nie je pravda. Prečo on? On si to nezaslúžil, bol úžasný človek, nezaslúžil si smrť. On nemohol umrieť. Prečo to Boh robí? Bola som psychicky na dne, moc som nerozprávala, nejedla. Väčšinu dňa som presedela pred oknom a držala krížik, dúfala som, že ho uvidím. V noci som sa budila, mala som sny o ňom. Za pár dní bol pohreb, mamina hovorila, že nemám ísť, no ja som aj tak išla. Videla som jeho rodinu, jeho rodičov. Kubova mamina prišla ku mne objala ma a pošepkala mi, že Kubo ma stále ľúbi, len teraz je v nebi. Necítila som žiadny pocit, žiadne emócie, bola som ako mŕtva, ako človek bez duše. O dva týždne som sa musela vrátiť do školy, no tam na mňa nikto nebral ohľad. ,,Je mŕtvy.“ ,,Umrel.“ ,,Už ho neuvidíš.“ Nikto ani len netušil ako moc tie slová boleli. Teraz som nebola odvážna, už ma nikto nedržal za ruku. Sedela som v našej lavici, no jeho miesto bolo prázdne, ale ja som ho tam niekedy videla, jeho krásny úsmev. Doma bola smutná nálada, Oliver nechápal prečo tak sa stále pýtal nejaké otázky. ,,Nana, kedy príde Kubo?“ ,,Oliverko, Kubko je tu s nami.“ ,,Ja ho nevidím.“ ,,On nie je vidieť, ale je tu.“ ,,Je neviditeľný?“ ,,Áno.“ ,,Je v nebíčku?“ ,,Áno, presne tam je.“ ,,On je náš strážny anjel, však?“ ,,Ty si múdry chlapček.“ ,,Natálka, prišiel ti list.“ Kričala na mňa mamina.
Otvorila som list v ktorom bolo:
,,Milá Natália Lokánová, gratulujeme Vám boli ste prijatá na umeleckú akadémiu. Pozreli sme si video, čo ste nám poslali a veľmi sa nám zapáčilo. Budeme veľmi radi, keď budete našu školu navštevovať.“
Nejako som tomu nechápalo, veď ja som nikam nič neposielala. Skúsila som sa spýtať Kubovej mamini. ,,Natálka ahoj, čo potrebuješ?“ ,,Neviete či Kubo niekam neposielal jedno video?“ ,,Tak už ti to prišlo?“ ,,Áno.“ ,,On vedel, že na to máš.“ ,,Ďakujem.“ ,,Gratulujem ti a niekedy sa u nás zastav.“ ,,Zastavím, ďakujem.“ Takže bola to pravda, Kubo tam poslal video, chcela aby som bola šťastná. ,,Ďakujem ti láska.“ Povedala som a pozrela sa hore do neba. Teším sa na tú školu, konečne niečo, čo ma bude baviť. Presvedčila som maminu aby som mohla nastúpiť už tento pólrok. Súhlasila. ,,Pozrime sa, ty odchádzaš?“ Chechtala sa Radka. ,,Hej.“ ,,A kam?“ ,, To je moja vec.“ ,,Ale prosím ťa, ako ti skapal Jakub si nejaká drzá.“ Tak moc som sa rozzúrila, že som sa neovládla a dala som jej pred celou chodbou facku. ,,Jeho meno si do tvojej špatnej papule brať nebudeš, je ti to jasné Raduška?!!!“ Pred odchodom som jej ukázala ešte prostredník a s dobrým pocitom som odkráčala preč. Ráno sme vyrazili na moju novú školu. ,,Dobrý deň, som rada, že vás spoznávam Natália.“ ,,Potešenie je na mojej strane.“ Musela som sa správať slušne a zdvorilo. Zaviedli ma do mojej izby na internáte. ,,Ahoj ja som Natália, asi máme rovnakú izbu.“ ,,Ahoj som Lucia.“ Moja nová spolubydliaca, dúfam, že si budeme rozumieť.
Prvý deň v škole bol úžasný. ,,Natália skúste nám zaspievať časť z tejto pesničkyô Pustili mi video, ktoré tam Kubko poslal, tá pieseň, ktorú sme spievali v divadle. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale aj cez slzy som sa usmiala. ,,Túto pesničku sme zložili s mojim priateľom.“ ,,Vidím, že aj tvoj priateľ je veľmi talentovaný.“ ,,Hej, no bol.“ ,,Aha a čo je teraz s ním?“ ,,Pred pár dňami umrel, to len vďaka nemu som tu, a on je tu tiež. Chcem ju venovať jemu.“ Spievala som ako nikdy pred tým. Naozaj som cítila, že tam bol so mnou. Cítila som jeho vôňu, len vďaka nemu sa mi splnil sen. Dostala som sa do jedného nahrávacieho štúdia, kde som nahrávala naše pesničky a veľa ďalších. Dokonca vyšiel aj album, pomenovala som ho podľa toho, čo mi vždy hovoril ,,Láska je len slovo.“ Moja osudová láska bol on, viem že ma chráni v každej chvíli. Bolí to všetko, ale viem, že jedného dňa sa znova stretneme. Je mi jedno, kedy to bude, lebo viem že on ma počká!
Viem že je to dlhé ale snáď sa vám bude páčiť :) Mám ešte pár ďalších poviedok tak dúfam že bude mať úspech :) FB:Paťa Sýkorová
Sponzorovaná sekce:
Máš nejraději, když si tě slečna vezme pěkně do pusinky a krásně tě vykouří nebo dáváš přednost klasice či perverzním hrátkám?
Zavolej nebo pošli sms některé z nás, svěř nám své tajné představy a užij si s námi parádní sex po telefonu teď hned.
Marta
Už jsi zažil sex s nadrženou profesionálkou, která má zrovna chuť na pořádný ohon, který bych si hned vzala do pusinky a pořádně ti ho do sucha vykouřila?
Milenkou ti budu na
909 555 555
a po vyzvání zadej kód 453
(Cena 55 Kč/min.)
...nebo mi pošli SMS ve tvaru:
DIVKA MARTA text zprávy... na číslo 909 55 35
(Cena 35 Kč/SMS)
Věra
Vystříkej se mi na kozičky a já to pak všechno slížu. Nebo si tě strčím do pusinky a vysaju tě do sucha. Tak jak by se ti to líbilo? A to je jen začátek…
Milenkou ti budu na
909 555 555
a po vyzvání zadej kód 458
(Cena 55 Kč/min.)
...nebo mi pošli SMS ve tvaru:
DIVKA VERA text zprávy... na číslo 909 55 35
(Cena 35 Kč/SMS)
Danka
Mám ráda orální sex, dokážu si ho užívat maximálně a na 100%. Zavolej.
Milenkou ti budu na
909 555 555
a po vyzvání zadej kód 454
(Cena 55 Kč/min.)
...nebo mi pošli SMS ve tvaru:
DIVKA DANKA text zprávy... na číslo 909 55 35
(Cena 35 Kč/SMS)
Cena hovoru je 55 Kč/min, cena 1 sms v sms chatu je 35 Kč. Sex po telefonu a chat je určen pouze pro starší 18 let. Technicky zajišťuje TOPIC PRESS s.r.o., info@topicpress.cz, www.topicpress.cz. www.platmobilem.cz
Paťa :)
